Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v hustom lese plnom vysokých stromov a pestrých kvetov, žili dvaja nerozluční priatelia – veverička Ema a zajac Oliver. Od prvého okamihu, čo sa stretli, sa stali najlepšími kamarátmi a spoločne prežívali každý deň v lese plný dobrodružstiev.
Ema bola malá, čiperná veverička, ktorá milovala šplhanie po stromoch a zbieranie orieškov. Bola rýchla, obratná a vždy mala veľa nápadov na nové dobrodružstvá. Oliver, bol zajac so snehobielou kožušinou, ktorý rád skákal po lesnej lúke a pretekal sa s vetrom. Aj keď bol trochu pomalší než Ema, vždy sa mu s ňou podarilo udržať krok.
Jedného dňa sa rozhodli, že objavia novú časť lesa, o ktorej sa rozprávali ostatné zvieratká – miesto, kde vraj rástli najkrajšie kvety, aké si len viete predstaviť. „Poďme tam, Ema! Bude to skvelé!“ vykríkol Oliver nadšene.
Ema sa zasmiala. „Dobre, Oliver! Ale musíme byť opatrní. Nechceme sa predsa stratiť.“ Spoločne sa teda vybrali lesom, kde na nich číhali husté kríky a staré stromy, ktoré stáli popri ceste ako tichí strážcovia.
Ako kráčali ďalej a ďalej, zrazu sa Ema otočila a zistila, že Oliver nie je za ňou. „Oliver? Oliver!“ volala, no nikde ho nevidela. Les začínal byť temnejší a všade bolo strašidelné ticho. Ema začala byť nervózna. „Kde si, Oliver?“
Oliver sa zatiaľ nešťastne zatúlal hlboko do lesa. Bol zaujatý krásnymi motýľmi a nevšimol si, že sa odklonil od cesty. Keď si uvedomil, že je sám, trochu sa zľakol. „Ema…“ zašepkal a cítil, ako mu bije srdce o niečo rýchlejšie.
Ema vedela, že musí niečo urobiť. Nebola len rýchla a obratná, ale aj odvážna. „Musím ho nájsť,“ rozhodla sa a rýchlo sa vydala po jeho stopách. Vedela, že Oliver je trochu nemotorný, takže určite zanechal stopy v mäkkej pôde. Behom chvíle našla malé stopy jeho labiek.
Nasledovala ich, až prišla k miestu, kde Oliver sedel na kraji lesnej čistinky. Vyzeral vystrašene, ale keď uvidel Emu, jeho oči sa rozžiarili. „Ema! Tak som sa bál, že ťa už nikdy neuvidím!“
Ema k nemu rýchlo pribehla. „Oliver, všetko je v poriadku! Sme kamaráti a kamaráti sa nikdy neopustia. Vždy si musíme pomáhať, aj keď je to niekedy ťažké. Teraz radšej poďme domov, a neboj sa, už ti nič nehrozí.“
Spoločne sa vydali späť lesom. Cestou Ema naučila Olivera, ako si zapamätať cestu a na čo si dávať pozor, aby sa už viac nestratil. Oliver sa usmieval. „Ďakujem, Ema. Bez teba by som nikdy cestu naspäť nenašiel. Si skutočne moja najlepšia kamarátka.“
Ema sa tiež usmiala. „A ty si môj najlepší kamarát, Oliver. A tak sa obaja vrátili späť do svojej časti lesa, kde na nich už čakali ďalšie dobrodružstvá. Ema aj Oliver vedeli, že so silou priateľstva zvládnu akúkoľvek prekážku, ktorá ich v lese stretne.
